Mali ste už vy, alebo vaše deti, žalúdočné ťažkosti po dni strávenom pri vode? Možno vás prekvapí, čo je za tým. V lete sa niektoré jazerá a rybníky sfarbujú do zelena v dôsledku rastu siníc, ktoré môžu uvoľňovať nebezpečné cyanotoxíny. Tieto toxíny predstavujú riziko pre ľudí aj zvieratá, najmä pri kúpaní alebo pití kontaminovanej vody.
Sinicové toxíny v prírodných vodách
Začiatkom leta sa niektoré plytké jazerá a rybníky začínajú sfarbovať do zelena. Je to spôsobené tým, že sa do nich počas predchádzajúceho obdobia dostalo veľa živín (napr. z poľnohospodárstva, znečistených odpadových vôd, ale aj vulkanickým prachom obsahujúcim fosforečnany a dusičnany). Vody sa tak stávajú bohaté na živiny (odborné pomenovanie – eutrofné) a umožňujú rýchly rast fotosyntetizujúcich cyanobaktérií – siníc a jednoduchších zelených rias (proces sa nazýva eutrofizácia).
To, že je voda slabo zelenkavá nie je až taký problém
Spočiatku nie je problém ani to, že sa zvyšuje biomasa siníc a rias – veď sú začiatkom potravových reťazcov. Avšak ak dôjde naozaj k masívnemu premnoženiu, nemá ich kto žrať a odumierajú. Na rozklad svojich tiel pritom spotrebujú takmer všetok vo vode rozpustený kyslík a vodné prostredie sa tak stáva anoxické. Nielenže neumožňuje prítomnosť rýb, ale začnú prebiehať procesy spojené s bezkyslíkatým prostredím ako sú tvorba zapáchajúceho sulfánu, amoniaku, či škodlivých organických kyselín. Voda stráca na svojej senzorickej hodnote – smrdí a je kalná. Pláva v nej veľa uhynutých organizmov, čo predstavuje hygienické riziko z bakteriálnych nákaz ako aj uvoľňovania tzv. mŕtvolných jedov (napr. putrescín, kadaverín).
Chemická vojna?
Cyanotoxíny sú často jedovatejšie než toxíny z rastlín, húb alebo zvierat. Napríklad toxín aphanotoxín, ktorý produkuje sinica Apanizomemon flos-aquae, je smrteľný už pri dávke 10 mikrogramov na kilogram hmotnosti. Anatoxin A od sinice Anabaena flos-aquae je smrteľný pri 20 mikrogramoch na kilogram, microcystin LR od sinice Microcystis aeruginosa pri 43 mikrogramoch na kilogram a nodularin od sinice Nodularia spumigena pri 50 mikrogramoch na kilogram. Pre porovnanie, kobrí jed má smrteľnú dávku 20 mikrogramov na kilogram, kurare 500 mikrogramov na kilogram a strychnín 2000 mikrogramov na kilogram. Cyanotoxíny sa delia na dva hlavné typy: cytotoxíny, ktoré poškodzujú bunky, a biotoxíny, ktoré môžu ovplyvniť nervový systém, pečeň, gény, imunitný systém, vývoj embryí, spôsobovať mutácie, rakovinu a podporovať rast nádorov.
Ohrozujú aj mňa?
Prejavy sa v závislosti od druhu toxínu, jeho dávky a citlivosti jedinca stupňujú od ľahkej otravy prejavujúcej sa črevnými a žalúdočnými ťažkosťami cez kožné alergie po vážnejšie pečeňové problémy alebo v extrémnom prípade rakovinové bujnenie pri dlhodobom požívaní vody obsahujúcej sinicové toxíny. Nie je známe, že by na otravu sinicami pri vodnej rekreácii niekto zomrel, ale vyskytli sa prípady úhynu zvierat, ktoré pili vodu obsahujúcu sinice. Preto sinice a ich metabolity predstavujú riziko najmä v priehradách, ktoré sú využívané ako zdroje pitnej vody. Cyanotoxíny nemožno zničiť prevarením vody, pretože sú veľmi stabilné a vydržia bez poškodenia aj 48 hodín varu. Kontrola a procesy úpravy našich pitných vôd sú na svetovej úrovni, takže si môžeme byť istí, že naša pitná voda vyhovuje norme. Cyanotoxíny najčastejšie ohrozujú človeka pri kúpaní. Preto regionálne úrady verejného zdravotníctva (RÚVZ) na prevádzkovaných kúpaliskách vykonávajú štátny zdravotný dozor (ŠZD) a monitorujú kvalitu vody na kúpanie na vybraných prírodných vodných plochách, ktoré majú neorganizovanú rekreáciu a sú bez prevádzkovateľa. Ak pozorujú premnoženie siníc a vznik tzv. vodného kvetu označia vodný útvar „voda na kúpanie nevyhovujúca“ a „kúpanie sa neodporúča“. Všeobecne sú na cyanotoxíny citlivejšie deti, tie by sa takejto vode mali vyvarovať (môžu skončiť až s anafylaktickým šokom). My dospelí sa kúpať síce môžeme, ale po kúpaní by sme sa mali dôkladne osprchovať zdravotne neškodnou pitnou vodou. Treba poriadne vymyť oči a sliznice, na týchto miestach sa môže prejaviť alergická reakcia.
Autor: RNDr. Maroš Sirotiak, PhD.
